Trojdňový "zázrak"

Trojdňový "zázrak"

Vojna pre mňa nikdy nebola tak blízko! Modlime sa za mier na Ukrajine ale i na iných miestach sveta, kde ľudia zbytočne kvôli zlu hynú. 

Milí bratia a milé sestry, 

v posledných Listoch galantským som Vás informoval o plánovanej ceste na slovensko-ukrajinskú hranicu ako dobrovoľník. Pozval som Vás k podpore tejto cesty vo forme konkrétnej pomoci pre utečencov v podobe balíčkov pre deti i dospelých alebo konkrétnych vecí, ktoré sú v tejto situácii potrebné. Vaša reakcia bola úžasná! Ďakujem!!! Za tri dni ste naplnili svojimi príspevkami naše 7-miestne auto, 350 litrový strešný box a k tomu ešte pridali aj milodary vo výške 610 € (20€ sa použilo na nákup vecí do balíčkov, ktoré boli v nepomere k ostatným). Do zbierky pre pomoc utečencom z Ukrajiny sa zapojilo 42 rodín alebo jednotlivcov. Zároveň sme mali dve „brigády“. V utorok večer študenti SBG Galanta robili balíčky a v stredu doobeda naše šikovné sestry zo zboru všetko pobalili tak, aby sme to mohli večer naložiť  do auta. Nadránom pridali svoju časť naši Trnavčania. Priznám sa, že som cestou nespoznával jazdné vlastnosti nášho auta. Vedúca dobrovoľníkov nechápala, odkiaľ to všetko nosíme. Prvú časť mojej služby na hraniciach som teda strávil vykladaním z auta a triedením privezeného v zásobovacom stane. 

            Naša služba na hraniciach mala 5 stanovíšť. Prvé stanovište bol zásobovací stan, kde sa zhromažďovala materiálna pomoc, ako aj vyrábali balíčky. Tri stanovištia boli priamo v medzištátnom priestore. Jedno z nich bolo určené len pre peších. Druhé bolo pre peších a pre cestujúcich autom a tretie       pre autobusovú dopravu. Na všetkých stanovištiach sme ich privítali, ponúkli sme im teplý čaj, kávu, hrnčekovú polievku, obložené žemle alebo bagety. Po dlhých hodinách si mohli konečne sadnúť a oddýchnuť si alebo sa zohriať. Niekedy sa úľava v stane dala „krájať“. Balíček si zobrali všetci, ponúknuté občerstvenie najskôr odmietali. Keď ale čakali na vstup do SR, postupne sa uvoľnili a nielenže radi prijali teplý nápoj, ale mali vôľu sa aj porozprávať. 

            Otec troch detí mi so slzami v očiach rozprával, ako si postavil nový dom a predsa teraz nemá kde bývať. Z domu sú ruiny, ale dlhy zostali. Bol približne v mojom veku. Prechod hranicou bol začiatok cesty, ktorej koniec nepoznali.

            Mama dvoch 5- a 11-ročných dievčatiek previedla svoje dcéry cez hranicu aj s dokumentmi, aby mohli zostať u známeho v Michalovej. Keď ich odovzdala, vrátila sa späť na Ukrajinu, pretože aj ona je dobrovoľníčka a musí pomáhať.         Osemdesiatroční manželia sa mesiac ukrývali pred bombami v pivnici svojho zničeného domu. Keď išla žena kúpiť chlieb a stála tam s ostatnými v rade, niekto na nich spustil paľbu. Polovica ľudí čakajúcich na chlieb padla mŕtva a druhá zostala stáť. Po tejto skúsenosti sa rozhodli opustiť dom a utiecť pred vojnou. Stretnutie s čakajúcou dcérou bolo dojímavé - tiekli slzy šťastia.

            Posledným stanovišťom bolo „Meet and greet“, miesto, kde sa stretávali rodiny a známi. Jedni prichádzali z Ukrajiny a druhí z celej Európy, aby si ich vyzdvihli. Toto miesto bolo najoptimistickejšie. Títo vedeli, kam idú a s kým by sa mali stretnúť. Vedeli, že bude o nich postarané. Dvojročné dievčatko sa rozbehlo strýkovi do náruče hneď, ako vystúpilo z mikrobusu. Viac ako 80-ročný muž sa chcel vydať na cestu do Bratislavy, aby sa čo najskôr stretol so synom z Talianska. Keď sme mu vysvetlili, že by mal počkať na hranici, hneď sa nás pýtal, či môže jazdiť s ukrajinským vodičákom, aby pomohol synovi šoférovať domov. 

            Niekedy som mal pocit, že prichádzajú tí bohatší z nich, ale myslím, že si zobrali to najlepšie a najcennejšie, čo mali. Snažil som sa s nimi zoznámiť, porozprávať, s deťmi trochu zahrať a vždy, keď to bolo možné, pred odchodom zo stanu, som sa pomodlil za každého z rodiny. Menovite som ďakoval za každého, komu sa podarilo prísť až k nám, a prosil som Hospodina, aby každý z utekajúcich stretol ľudí s veľkým srdcom ochotným pomôcť, lebo to nie je samozrejmé. Na ďalší úsek cesty som ich vysielal s požehnaním. Myslím, že aj to bola moja úloha.

            Videl som mnoho sĺz, no nie plač zúfalstva. Stretol som ľudí utekajúcich z domu, no v očiach mali silu a odhodlanie. Počul som o mnohej hrôze, no ani náznak beznádeje. „Mier na zemi daruj nám, neopúšťaj nás!“ Nielen na Ukrajine, ale na celej zemi.                                   

Miroslav Kerekréty – zborový farár