Kázeň na 4. nedeľu po Veľkej noci, 15. 5. 2022

Kázeň na 4. nedeľu po Veľkej noci, 15. 5. 2022

Ján 16, 5-15

Kázeň na 4. nedeľu po Veľkej noci, 15. mája 2022

 „Ale teraz idem k Tomu, ktorý ma poslal, a nikto z vás sa ma neopýta: Kam ideš? Ale že som vám to povedal, smútok vám naplnil srdce. Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám.  A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde; o hriechu, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené. Ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz neznesiete. Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám.“                                                                                     Ján 16, 5 - 15

            Bratia a sestry, 

            dnešná nedeľa nesie názov Cantate a jej témou je zasľúbenie Ducha Svätého. Martin Luther v malom katechizme učí o Duchu Svätom toto: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval.“ V zmysle Lutherových slov jednoznačne človek sám osebe nedokáže uveriť v Boha. Aj prečítaná časť z Božieho Slova hovorí o Radcovi, ktorý nás poučí. Pán Ježiš nám dal zasľúbenie o príchode Ducha Svätého, aby sme vôbec boli schopní pochopiť pravdu o svete i o sebe. O čom nás ten sľúbený Radca príde poučiť? 

            Dnes veľmi veľa ľudí žije v presvedčení, že žije spôsobom života, kde hriech nemá svoje miesto. A zároveň platí, že keďže nerobia žiadne hriechy, tak ani nepotrebujú odpustenie či pokánie. Rozumiem ich postoju z toho pohľadu, že hriech vnímajú ako úmyselne vykonané zlo alebo zlý skutok. V tomto zmysle naozaj väčšina ľudí, ktorí majú svedomie a základný zmysel pre morálne správanie, sa snaží nerobiť veci, ktoré sú nesprávne, ubližujú či zraňujú iných. Neraz argumentácia z ich strany je v tom zmysle, že nekradnú, nesmilnia a nerobia mnohé iné zlé veci. Toto je však iba jeden zo spôsobov chápania významu slova hriech. Hriech ako vykonané zlo. Tomuto sa väčšina ľudí snaží úprimne vyhnúť hneď z niekoľkých dôvodov. Myslím si, že človek vedome nechce robiť zlé veci a najmä nie tie, ktoré by ublížili niekomu konkrétnemu. Vidiac bolesť, ktorú som svojím správaním spôsobil, je neraz postačujúci dôvod, aby som sa nabudúce správal inak, lepšie. Pre nás ľudí je dôležité zachovať si pozitívny obraz o sebe samom tak, aby sme sami so sebou dokázali žiť. Zvykneme povedať, že sa každé ráno na seba pozeráme v zrkadle. Snaha zachovať si pozitívny obraz o sebe samom je tiež dôvodom, prečo niektoré hriechy nepatria do nášho života. Tak ako si chránime vlastný sebaobraz, tak chránime aj svoj „image“ medzi ľuďmi.  Niektoré hriechy sú aj trestným činom a trest za ne človeka odrádza. Iné hriechy by mohli mať väčšie negatívne dôsledky, ako je človek ochotný riskovať. Myslím si, že dôvodov prečo „nehrešiť“ je naozaj veľa, no my si neraz udelíme výnimku, povolenie niečo zlé urobiť. Neraz si dokážeme tak pokrútiť realitu, že nakoniec sme vo vlastných očiach nič zlého neurobili alebo sme na ten-ktorý zlý skutok mali právo. Niekedy sa rozhodneme „zhrešiť“ lebo sme presvedčení, že to nebude mať žiadne negatívne dôsledky. 

            Ak sme doteraz hovorili o hriechu ako o vykonanom zle, ktoré si uvedomujeme, neraz sa nám podarí zhrešiť aj bez toho, aby sme vedeli, že sme sa stali súčasťou alebo strojcom nejakého zla. Tu hovoríme o nevedomých hriechoch, kde si neraz vlastné zlyhanie uvedomíme až neskôr. Napríklad vo chvíli, keď sa podobným spôsobom, ako sme sa my zachovali voči niekomu inému, niekto zachová voči nám. Keď si prežijeme rovnaké emócie či následky ako ten, komu sme ublížili. Vtedy sa neraz vrátime vo svojich myšlienkach do konkrétneho okamihu a pochopíme nesprávnosť nášho konania. Inokedy pochopíme svoje zlyhanie na základe reakcie, ktorú naše konanie alebo slová spôsobili. Neraz svoje rozhodnutie či konkrétny čin vidíme ako zlyhanie, chybu či hriech až po rokoch, keď sú ich dôsledky už úplne zjavné. To, čo sa nám javilo ako dobré alebo správne, nakoniec neprinieslo očakávaný dobrý výsledok. Pán Ježiš nám zasľúbil Radcu Ducha Svätého, ktorý nám práve pri nevedomých alebo neuvedomelých hriechoch dokáže „otvoriť oči“ a my zrazu rozumieme, chápeme, dokážeme byť empatickí. Psychológovia hovoria o „aha“ efekte, kedy nám to dôjde. V tomto vidíme nezastupiteľnú úlohu Ducha Svätého. Modlime sa, aby nám Duch Svätý neustále otváral oči a my sme dokázali rozoznať medzi dobrom a zlom, aby sme boli schopní rozpoznať hriech, aj keď je neraz dobre zamaskovaný. Niekedy je hriech obalený veľmi dobrými úmyslami, no ani vtedy neprináša želané dobro. 

            Opustime rovinu hriechu ako vykonaného zla a prejdime trochu ďalej a rozmýšľajme o hriechu ako o nevykonanom dobre. Z pasívnej roviny sa dostávame do roviny aktívnej. To znamená, že hriech je nie lento, čo človek urobí zle, ale aj všetko to, čo mohol urobiť dobre a neurobil. Jedna vec je potláčať zlo a druhá vec je aktívne šíriť dobro, rozmnožovať dobro na svete. A tu si môžeme spytovať svedomie. Mohol som urobiť niečo dobré, niekomu pomôcť, niekoho podporiť, niekoho zastaviť v nesprávnom konaní či v ubližovaní inému človeku, ale neurobil som to. Môžeme mať k tomu množstvo dôvodov od nezáujmu, lenivosti až po strach. Veľa múdrosti musíme mať, aby sme našli tú hranicu, kde reálne pomáhame blížnemu a kde sa už nechávame zneužívať. 

            Židia hovoria o hriechu ako o netrafení cieľa. Táto terminológia pochádza z lukostreľby. Ak si netrafil do čierneho, do stredu, ak si netrafil cieľ, zhrešil si. Aj toto je zaujímavý pohľad na problém hriechu. Keď príde Duch Svätý, poučí svet o hriechu, že neveria vo Mňa, hovorí Pán Ježiš. Toto krásne rozvíja tú židovskú myšlienku o netrafení cieľa. Pretože cieľ ľudského života má byť viera v Pána Ježiša Krista. A v tomto „hriechu“ sa nachádza veľmi veľa ľudí.  

            Bratia a sestry, keď rozmýšľame o hriechu ako o vykonanom zle vedome či nevedome, ako o nevykonanom dobre, ku ktorému sme mali príležitosť či ako o netrafení cieľa, musíme dať za pravdu apoštolovi Pavlovi keď hovorí: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej,“ (Rim 3,23). Nieto na svete človeka, ktorý by nezhrešil. Hriech je súčasťou nášho života a my ho potrebujeme vidieť, rozlíšiť a z milosti Božej aj opustiť. Aby sme to dokázali, Pán Ježiš nám zasľúbil Ducha Radcu. 

            Myslím si, že toto je diablova taktika, udržať človeka v presvedčení, že je dobrý, že nerobí nijaké hriechy, že nerobí žiadne zlo. Je ľahšie rozmýšľať a hovoriť len o tých najhroznejších hriechoch, pretože vtedy človek môže poukázať na niekoho iného, a nie na seba. Ak si priznáme, že aj náš – môj život je naplnený hriechom, potom z toho budeme hľadať cestu von. A tá cesta existuje, len diabol nechce, aby sme ju našli, lebo vedie priamo k Ježišovi a Duch Svätý nám ju rád ukáže.

            Bratia a sestry, práve hriech nás okráda o radosť zo života, zabíja naše medziľudské vzťahy a nakoniec sa pokúsi pripraviť nás o večnosť. Nech sa nám tak z milosti Božej nestane! Amen.              Miroslav Kerekréty